Maja Demčišáková

Raz budú naše duše stratené vo večnosti, raz budeme prosto musieť, odovzdať svoje kosti, a vietor života raz nami prestane viať, láska, čo bola v nás, zaznie posledný krát. Čo bude ma potom hriať, keď pominie láskavý dotyk? Čo viac budem môcť si priať? Vo večnosti zažiť ten pocit… Vzácna je táto chvíľa, dni, čo plynú, sú v nás, […]

Chýbaš mi ako ranné lúče, a ako rastlinám dážď, ako čas, pred ktorým nejde utiecť, ako občasný potrebný plač, chýbaš mi ako spánok v noci, ako temno, čo musí po svetle prísť, ako chýba v samote láskavý pocit, ako chvíľa, keď človek už nežiada nič…