Dnes patrilo nám svitanie,
ako dlho som ho nezazrela –
bolo iné ako zvyčajne –
prebehlo vo mne náramne veľa.
V tichosti brieždil sa deň,
v chladivom belasom pokoji,
v ňom rozplynul sa sen,
viac neboli sme nesvoji,
len tvoja blízkosť ma hriala,
po celom unavenom tele,
vzala do rúk som svoje priania,
a mohla dýchať zas pre ne!